Jazz metal. Keď toto slovné spojenie použilo aj rešpektované zahraničné médium, bolo mi jasné, že na tom mojom prekvapujúco silnom záujme o nového Bowieho naozaj niečo bude. A keď sa neskôr pridali žurnalisti z českého verejnoprávneho rádia zameraného na náročnejšiu, povedzme alternatívnu muziku a zmätene lamentovali o „albume, ktorý trvá celú večnosť“ či „otravných saxofónových sólach“, bolo mi jasné, že hudobný rok 2016 sa začal naozaj veľkolepo.
Pred tromi rokmi David Bowie prekvapil svojich fanúšikov výbornou štúdiovkou „The Next Day“, zaslúžene oslavovanou aj na našom portáli. Vždy, keď som z nej v rádiu hral skvostný singel „Where Are We Now“, mal som radosť, nikdy mi však nenapadlo počúvať ju doma. „Blackstar“ je však úplne iná šálka čiernej kávy.
Mám pocit, že oficiálne vyhlásenia Tonyho Viscontiho o tom, že s Davidom počúvali Kendricka Lamara a „Blackstar“ je výsledkom tejto inšpirácie, budú tak trochu povestnými kamienkami Old Shatterhanda na odpútanie pozornosti. Bowieho súputník Scott Walker vydal minulý rok parádnu temnotu s názvom „Soused“. Spolupracoval na nej s kultovými Sunn O))) a keď si pustíte napríklad skladbu „Brando“, jej atmosféra veru nie je nepodobná šokujúcemu desaťminútovému dobrodružstvu titulnej skladby a prvého singlu z Bowieho nového albumu. Fascinujúce, že títo dvaja veľkí umelci dokážu byť aj okolo sedemdesiatky takíto kreatívni. A potešiteľné, že Walker je pre Bowieho podľa všetkého dôležitý rovnako ako pred takmer päťdesiatimi rokmi.
Bowieho Sunn O))) sú jazzoví muzikanti z New Yorku okolo famózneho saxofonistu Donnyho McCaslina. Práve jeho práca s dychovými nástrojmi u mňa dokonale saturuje to, čo som žiaľ nenašiel na ostatnej štúdiovej snahe nórskych Shining. Jørgen Munkeby, počúvaj a inšpiruj sa.
„Blackstar“ rastie na pulzujúcich, nepokojných jazzových základoch. Nechýbajú skreslené gitary, jemná elektronika, veľmi umne a decentne pridané orchestrálne aranžmány a nad tým všetkým Bowieho civilný vokálny prejav.
Ako napísal kolega Thorn pred jedenástimi rokmi o dvadsaťjedenročnej zásadnej nahrávke „1.Outside“, Bowieho hlas má vzácny dar vytvoriť atmosféru a vtiahnuť poslucháča do skladby. Darí sa mu to mierou vrchovatou na ploche celých 41 minút. Odskúšal som si to sám na jednom z najintímnejších a najdôležitejších miest pre posudzovanie kvality hudobných nahrávok – v aute. Na ceste, ktorá trvá viac než hodinu a je väčšinu času po diaľnici, potrebujete inšpiratívnu muziku. Takú, ktorá zaujme, nenudí a zároveň vás udržiava v pozornosti a dokonalom sústredení. Nespomínam si veru, kedy sa to niekomu podarilo tak, ako práve Bowiemu na začiatku tohto roka. „Blackstar“ je vskutku hypnotizujúci materiál.
A čo je najdôležitejšie, Bowie opäť raz nahral album, ktorý nepripomína nič z jeho minulosti. A znovu to urobil bez toho, aby zároveň popieral svoje doterajšie kreatívne počiny. Toto dokážu len najväčší umelci. „Blackstar“ je už dnes bez debaty jedným z najdôležitejších albumov tohto roka.